Bloghttp://opremcakova.blog.sme.sk/rssblog.sme.skblog@sme.skskStačí písať nekvalitne, aby sme boli čítaní? (opremcakova)  „Kvalitná" literatúra sa vydáva iba v malých nákladoch, lebo sa predáva horšie ako „nekvalitná". Jeden z vydavateľov si dokonca zaumienil, že bude vydávať len tú kvalitnú, preto každý titul vydáva v 500 ks náklade. Kladiem si otázku, ktorý autor sníva o tom, že predá menej ako 500 výtlačkov z jedného titulu, hoci aj s hrdým označením dobrej akosti? Naopak, poznám autorov, ktorí bez zábran páchajú samoreklamný exhibicionizmus, len aby sa predávali čo najviac. A tu sa mi natíska nová otázka, kde a medzi kým vznikla taká spoločenská dohoda, že horšie sa predáva lepšie, a to, podotýkam, za rovnakú cenu? Veď kniha je komerčný artikel, nie produkt filantropického idealizmu. Veď sa musí predať aspoň 3.000 výtlačkov, aby sa vôbec vrátili náklady na jej vydanie, tak o čo tu ide?  Wed, 04 Sep 2013 07:59:52 +0200http://opremcakova.blog.sme.sk/c/336686/Staci-pisat-nekvalitne-aby-sme-boli-citani.html?ref=rssŽidovská krv (opremcakova)Klikni sem „Nepoviem mu to hneď. Najprv ho nechám, nech sa vyrozpráva. Má to rád. Len aby zase neprišiel napaprčený. Jeho syn ho dokáže vytočiť. Budem pokojná, vypočujem ho, postavím sa na jeho stranu a neprestanem sa usmievať. Tak to má rád. Až keď zistím v akom je rozpoložení, až potom sa rozhodnem ako mu to poviem. Nemyslím, že by chcel mať decko. Myslím, že mu na jeho rodine záleží a to by bol koniec. Určite tušia že má milenku, ale tehotná milenka je niečo celkom iné. Rozvod by nechcel ani on, ani jeho žena. Prachy ich držia pokope silnejšie ako iných láska. Nakoniec, ani ja sa nechcem vydávať za penzistu."Wed, 24 Oct 2012 11:05:35 +0200http://opremcakova.blog.sme.sk/c/311388/Zidovska-krv.html?ref=rssPozitívne myslenie, či nemyslenie (opremcakova)  Akosi priveľa motivátorov v poslednom čase vie najlepšie, ako vyriešiť všetky ľudské problémy. Ba je ich viac, ako finančných poradcov, čo nás idú presviedčať, že rozumejú peniazom a trasú sa za tými našimi. Taký motivátor vypisuje statusy na facebooku o tom, že treba len pozitívne myslieť a všetko sa vyrieši samo. Alebo, že to čo vysielame do vesmíru, to sa nám oblúkom vráti. V horšom prípade napíše motivačnú knihu, nebodaj o objímaní nepriateľov.  Sun, 09 Sep 2012 11:57:21 +0200http://opremcakova.blog.sme.sk/c/307549/Pozitivne-myslenie-ci-nemyslenie.html?ref=rssBola som Mečiarova žena (opremcakova)  Od vtedy, čo som napísala dve knihy, a tretia je na spadnutie, mám akosi viac priateľov a bývalí profesori z gymnázia si so mnou hrdo tykajú. Dávam si teda pozor, aby som sa z toho trochu nezbláznila. Akokoľvek, pozvanie Dr. Zuzany Dovalovskej, ktorá ma kedysi učila angličtinu, som prijala s rešpektom a dojatím. Mali sme sa stretnúť pri príležitosti Rejdovských folklórnych slávností, teda v Rejdovej, kde má  rodičovský dom. Je to Bohom zabudnutá dedinka, skoro skanzen ľudovej architektúry, asi štyri kilometre od Dobšinej, učupená medzi kopcom Radzim a Stolica. Aj krčma tam nesie názov Pod Stolicou, čo som si sprvu mylne spojila s Justíciou ... a potom aj s vylučovaním.  Sun, 26 Aug 2012 13:14:03 +0200http://opremcakova.blog.sme.sk/c/306466/Bola-som-Meciarova-zena.html?ref=rssTak som bola na Miami (opremcakova)Môj syn ma znova chcel ohúriť. Päťhviezdičkový hotel s mramorovou dlažbou, štyri tematické reštaurácie, obrovitánska kúpeľňa s vaňou i sprchou, nerezovým dávkovačom na značkové mydlo, ba rovnakým aj s krémom na ruky, chladnička denne dopĺňaná nealko, ba aj alko, no proste ako pre pánov. Ráno som vstala  zavčasu, aby sa mi ušlo ležadlo v prvom rade pri mori a aby som uchmatla aj stolík na drinky, ale bola som za hysterku. Plavčík sa na mňa zo svojho bidla pozeral ako na vyšinutú. Ležadiel bolo viac ako ležiacich. Ľudia, čo bez známky paniky postupne prichádzali zrejme nechodia do Chorvátska, Grécka a do Egypta už vôbec nie.Tue, 07 Aug 2012 10:02:41 +0200http://opremcakova.blog.sme.sk/c/305022/Tak-som-bola-na-Miami.html?ref=rssAko som nezabila priateľku (opremcakova)V ten deň bolo 35 stupňov a mňa napadlo odbehnúť na pár dní do vlažného Dublinu. Kým som tam žila, vietor a dážď sa mi nezdal byť osviežujúci, ale keď popri predpovedi počasia rosnička pripomínala pitný režim a dôchodcovia neobsadzovali lavičky v čakárňach u lekára, iba zrána odbehli do obchodu po mlieko a rožky, zatúžila som práve po ňom, po vlahom Írsku, nie po Chorvátsku. Už len pri predstave ustavičného poprchávania som pookriala a hneď som zavolala priateľke. Odjakživa konám okamžite po myšlienke, občas súčasne s ňou.Tue, 10 Jul 2012 10:25:36 +0200http://opremcakova.blog.sme.sk/c/302427/Ako-som-nezabila-priatelku.html?ref=rss